Crufts 2013 - Očami Saši Vavrovej
Keď mi Monika pred pár mesiacmi zahlásila, že chce ísť na Crufts, veľmi som neverila, že sa to podarí. A nejak veľmi som neverila ani vtedy, som vypĺňala jej prihlášku a odosielala ju. Dokonca keď som zamieňala eurá za libry, uvažovala som, či fakt vyrazíme, alebo či dorazíme. A keďže Monča je človek, rozhodnutý plniť si sny a dosahovať aj nemožné, v jeden pekný marcový deň som sa ocitla v Prahe na nádraží, kde som stretla v tvári zelenú Moniku, a naložili sme sa do auta Lady Krejčovej spolu s Vandou Gregorovou, Brandy, Arsi a králikom. Cesta za dobrodružstvom sa začala veselo, a veselo aj pokračovala, keď sme zabudli zaplatiť naftu na benzínke, zistili sme to po asi 40 km, a fičali sme naspäť zaplatiť to. Na druhý deň doobeda sme dorazili na obrovské výstavisko, a vydali sme v daždi zháňať naše lístky do niektorej z hál. Asi po hodine pýtania sa, keď si nás prekladali zo stánku do stánku a od tety k tete, som držala naše lístky v ruke a bežali sme si pozrieť britský freestyle. K nášmu obrovskému prekvapeniu vyhrala „žaba,“ inak Škaredé kačiatko pred Richardom Curtisom s Whizzy. Strastiplná cesta k hotelu do centra trojmiliónového Birminghamu skončila šťastne na hotelovom parkovisku, no o chvíľu na to sme zistili, že sme si rezervovali omylom iný hotel, než aký by sme pôvodne chceli. Tento bol síce pekný, a isto svojou polohou veľmi atraktívny, nebyť toho, že v širokom ďalekom okolí nebol súvislý kus trávy, ak nerátame miniparčík medzi domčekmi. Cesta za hľadaním venčiacej plochy nás obohatila o peknú obhliadku centra mesta, a o zistenie, že obchodné centrum Bullring má po obvode asi aj niekoľko kilometrov. Druhý deň sa pokazilo GPS, resp. upadla mu nabíjačka, a cestou za hľadaním novej sme si obzreli peknú moslimskú štvrť plnú kadejakých orientálnych handier a halal mäsa. Boli sme radi, že sedíme bezpečne v aute. A šťastne sme kúpili aj novú nabíjačku, teda nič nám nebránilo v tom, aby sme trafili na hotel alebo na výstavisko. Alebo domov. Výstavisko bolo také veľké, že sme sa radi nechali odviezť autobusmi, ktoré premávali medzi parkoviskami a výstavnými halami. Za tri dni sme nestihli navštíviť viac ako dve haly, ale už tu bolo vidieť, že sa dá kúpiť pre psy fakt čokoľvek. Sprievodným programom boli ukážky psích športov, poznávacie predvádzačky plemien, detských aktivít, promo rôznych značiek, a tiež stánky jednotlivých plemien, v ktorých sa okrem informácií o plemene nachádzala aj vzorka psov a ich chovatelia. My s Mončou sme našli len jedno naše národné plemeno, slovenského hrubosrstého stavača. Anglickí chovatelia sa nám potešili a pýtali, či je na Slovensku veľa týchto úžasných zvierat, či ich poznáme. Priznala som sa, že síce som videla, ale osobne nepoznám žiadneho. Zastavili sme sa v dogdancingovom stánku Mary Ray a nakúpili target-sticky, odniesla som si aj jeden suvenírový kliker. Iba na pamiatku, lebo všetky klikre boli hrozne hlasné. Možno preto, lebo Mary Ray už zle počuje, ktovie. V sobotu ráno sme začali tušiť príval papierových prianíčok, ktoré rozdával každý každému, až prianíčka zaplnili celú hornú časť kójí, ktoré sme dostali na odkladanie psov a vecí. Najviac som sa potešila čokoláde od japonskej dogdancerky, ktorá precestovala pol zemegule, aby videla túto veľkolepú show naživo. Po rýchlom brífingu odniesli stewardky dogdancerom rekvizity, my sme sa odfotili s Rafikim, a všetci sa museli odpraviť do zákulisia. Tam som ešte upravila Monike parochňu a utekala do novinárskej lóže, uchytiť si nejaké fajn miesto na fotenie. Bohužiaľ aj najnižšia rada bola príliš vysoko a ďaleko, ale show som si vychutnala naplno. Tribúna sa smiala, tlieskala, burácala, a odmeňovala každý originálny cvik nadšeným vzdychaním a potleskom. Nebudem sa rozpisovať o každom pretekárovi, podrobnejšie info som napísala na dogdancing.sk, alebo na ďalších portáloch, či na videu. Veľmi pozitívne ma prekvapila Juhoafričanka Xandre, trochu negatívne ma prekvapili nízke známky Vandy Gregorovej a Brandy. Pri konci ich choreografie, kde Brandy vodila Vandu na vodítku, som sa musela nahlas smiať. Zo stoličky som takmer vyskočila, aby som videla, ako sa tvárili rozhodkyne, keď Thiery odmenil psa plyšákom priamo na ploche. Ale v Británii je to zrejme povolené, a mám síce naštudované zakázané cviky psa, toto som netušila. Podľa európskych pravidiel by bol tím diskvalifikovaný už za odnesenie rekvizity v papuli von z plochy. A nemusela by to byť ani odmena. No a ako odcvičila Monča, čisto a skvele, s veľkým potleskom a oslavnou ódou moderátora, a vyhlásili známky, mi ušli nejaké slzičky, a keď som si po poslednom štarte zrátala poradie a zistila, že Monika s Arsi sú tretie, aj som si poplakala, len nebolo koho objať a starý anglický fotograf vedľa mňa sa netváril, žeby sa chcel objímať. Uslzená dojatím som teda hneď po vyhodnotení bežala do zákulisia, cestou ma zastavili dve stewardky a pýtali sa, či som v poriadku J. Zlatá anglická zdvorilosť sa skončila pri vstupe do zákulisia, lebo už som nemala správnu prepúšťaciu kartičku a moja spriatelená stewardka bola v nedohľadne. Pár metrov od vstupu do zákulisia sa začali hromadiť diváci, ktorí chceli vidieť ďalšiu show. Keď ich tam už bolo na kope pár stoviek, rad sa začal predlžovať a predlžovať, až tvoril niekoľko metrov široký dav ľudí, dlhý asi sto metrov, zvlnený a siahajúci až do ďalšej haly. Stewardi a ochranka ich držali v požadovanom tvare a organizovali východy a vchody do haly, musím povedať, že organizácia bola perfektná od A po Z, aj keď prehnané bezpečnostné opatrenia liezli občas na nervy. Bez príslušného lístočka by nás nepustili ani von. V sobotu večer sme si šťastne sadli do fastfoodu pod hotelom, zjedli preolejované jedlo, a v nedeľné ráno, napráskané hotelovými raňajkami, sme sa vydali na cetu naspäť. Na nádhernom anglickom vidieku sme v mrazivom počasí vymenili nasraného českého králika za vystrašeného anglického a ponáhľali sa uviaznuť na tri hodiny v zápche. Na poslednom nákupe sme minuli všetky mince a nešťastne zostali stáť pred mýtnym automatom, ktorý nebral bankovky ani kartu. Našťastie nás pracovník tejto diabolskej konštrukcie zachránil rozmenením desaťlibrovky na drobné, no rezervovaný eurotunel sme zmeškali asi o tri hodiny. Našťastie nebol problém nastúpiť na najbližší. Čo bolo nakoniec aj dobre, pretože do Prahy sme dorazili presne na minútu, aby sme stihli naše ďalšie spoje až domov.
Takže ďakujem Monike, že ma vzala na tento vtipný výlet, a mohla som vidieť jej úžasný úspech, Lade a Vande, vďaka ktorým sme sa šťastne dopravili aj odpravili, a Monikiným podporovateľom, ktorým vďačíme za prostriedky na cestu. A veľmi dúfam, že o rok celú akciu zopakujeme! J